Chcem dieta....

Chceli by sme dieta, pokušame sa už druhý mesiac, zatiaľ ...?... Čo by ste radili? čítaj diskusiu...
Vycvik
...naučte sa učiť krásnym zážitkom priviesť na svet a vychovať dieťa... čítajte viac v článku a pozvánke tu...

Adelka sa narodila

Autor: jucka

Od soboty večera som začala mať taký pocit, že „už každú chvíľu to príde, cítim to.“ Nikomu som nič nepovedala a v duchu som sa tešila, že možno zajtra...
Ale prešla nedeľa, pondelok, utorok, streda... a NIČ! Bola som trošku sklamaná, ale som si hovorila, že však Adelka vie určite najlepšie, kedy bude pripravená. A nakoniec – ja som jej potichučky hovorila, že nech príde vtedy, keď sa to v pôrodnici trošku uvoľní, aby sme mali voľný apartmán a kľud :-)...
Vo štvrtok som absolvovala podľa mňa poslednú poradňu v pôrodnici v Banskej Štiavnici. Už som vedela, že prídem iba na pôrod. Od rána som pociťovala tvrdnutie bruška, bolo to dosť intenzívne, ale úplne bezbolestné. Neviem, či to boli už kontrakcie, ale dajme tomu. Tie sa opakovali aj počas poradne, pán primár ma pozrel a povedal, že hrdlo je ešte zatvorené, môžem ísť pokojne domov. A ja: „Však, pán primár, je to hodinka a štvrť od nás, čo myslíte, dá sa stihnúť?“ A pán primár na to: „Ale určite, stihnete to.“
Je piatok, 02 hod. v noci. Zobudila som sa na to, že mi treba na wc-ko, tak som išla. Vrátila som sa do spálne a asi o 15 minút som pocítila ísť na „veľkú“, tak som išla znovu. Ešte stále som nepociťovala žiadnu bolesť. Po vyprázdnení som mala prvú ozajstnú kontrakciu. Predýchala som do bruška a tešila som sa, že DNES JE TEN DEŇ!!! Lenže... vzápätí, asi za 4 minúty, druhá kontrakcia! Fajn. Vliezla som do sprchy, že si trošku opláchnem bruško teplou vodou a uľavím od bolesti. To už prišiel Peťo (teda manžel :-)), že čo sa deje. A prišla ďalšia kontrakcia a o chvíľu ďalšia... Peťo vedel, že o chvíľu valíme do Štiavnice. Mne v momente praskla plodová voda, on išiel obliekať nášho 3-ročného syna Maťka, že ho odvezie k babke. Maťko prišiel do kúpeľne a hovorí: „Maminka, toto sú tie bolesti?“ Ja som prisvedčila a on bol, myslím, celkom pokojný, pretože som ho už pár dní pripravovala na to, že maminka bude mať bolesti, ale že to sú také dobré bolesti a zachvíľu po nich sa nám narodí naša bublinka.
Ja som začínala mať problém predýchavať, vôbec sa mi už nedarilo dýchať do bruška, potrebovala som rýchly dych. To už som vedela, že každá minúta dobrá. Nejako – ani neviem ako – sa mi podarilo obliecť a asi o štvrť-pol štvrtej sme vyrazili. Maťka sme po ceste odovzdali Peťovej mame a začal náš „boj“ s časom.
V Košťanoch hovorím: „Nejdeme do Martina?“
Peťo: „No rozhodni sa, ako chceš!“
JA: „Ideme do Štiavnice!“
Takže naša cesta vyzerala veľmi zaujímavo. Ja som vnímala úplne všetko, pomedzi kontrakcie som sledovala čas na palubnej doske, rozprávali sme sa s Peťom... Sedela som vpredu, pravou rukou som sa držala držadla nad dverami a ľavou opretá o sedadlo vodiča, hlavu opretú o Peťove plece a dýchala, predýchavala... :-)
Niekde za Kremnicou som začínala mať pocit na tlačenie, ale snažila som sa to brzdiť a rýchlo dýchať – ako psíček. Zatiaľ sa dalo, Peťo dýchal so mnou, ubezpečoval ma vari po dvadsiatykrát, že to stihneme...
Konečne Štiavnica!!!
Kým sme vystúpili z auta, ešte som predýchala jednu kontrakciu. To už hovorím Peťovi, že cítim hlavičku... (dodatočne sa mi priznal, že si ešte nemyslel, že to je hlavička). V pôrodnici sme zazvonili, kým prišla otvoriť sestrička, predýchavala som ďalšiu kontrakciu a hovorím jej, že cítim hlavičku. Ona: „Utekajte na pôrodnú sálu!“ Našťastie sme to tam celkom dobre poznali, takže v momente sme boli na pôrodnej sále, kde som sa vyzula a vyzliekla zo sukne a z Maťkovej plienky (chválabohu, že ich ešte na noc nosí :-)), v tričku a v modrých pásikavých podkolienkach som vyliezla na pôrodný stôl, (Peťo bol na sále v rifliach, tričku, topánkach... :-)), doktorka zavelila zatlačte, ja som zatlačila raz, prišiel nečakaný nástrih, potom ešte raz a Adelka bola na svete.
Nedali mi ju hneď na bruško, ale aspoň odsali tesne pri mne a hneď išla na bruško, kde som si ju vychutnávala a prihovárala sa jej. Potom ju detská sestrička opäť na malú chvíľočku zobrala, lebo ju potrebovala poriadne odsať a hneď mi ju doniesla. Tak sme tam boli všetci traja spolu aj s ocinom, Adelka kukala jedným očkom po mne a tak sme sa navzájom nasávali...
Asi za 10 min. som porodila placentu, to už bola Adelka na prsníku a úspešne si vychutnávala prvé kvapky mliečka. Kým ma doktorka ošetrovala, ocino zobral Adelku na vyhrievanie, a keď bolo po všetkom, tak sme boli znovu všetci traja spolu na sále a oddychovali.
Po hodinke, vzhľadom na to, že som sa cítila veľmi dobre nám pôrodná asistentka už z rannej smeny navrhla, či nechceme ísť na apartmán, aby sme mali viac kľudu, čo sme s radosťou privítali.

Naša Adelka prišla na svet 26. septembra 2008 o 04.41 hod., váži 3640 g a meria 54 cm.



nedeľa, 2 dni po pôrode



Keď to tak zhrniem, nič z toho, čo som si predstavovala sa mi nesplnilo, ale na druhej strane mi pôrod pripadal dosť v pohode a aj to všetko, čo mu predchádzalo prijímam s veľkým potešením. Čo sa týka mojich pôrodných prianí, úplne som odmietala nástrih, na čo som upozorňovala aj manžela, nech dá zvlášť na to pri komunikácii s pôrodníkom dôraz, že si ho vyslovene neželám. Bohužiaľ, uvedomujem si, že veci sa diali príliš rýchlo, nemali sme čas ani ústa otvoriť a predebatovať si aspoň základné veci, takže to beriem a chápem, že inak to nešlo. Takisto „moje“ olejčeky na I. a II. dobu pôrodnú som absolútne nevyužila, hoci som sa na masáž tááák veľmi tešila... Manžel mal aj dokonca naštudovanú techniku masáže a doma sme to skúšali, no, žiaľ, veci sa vyvinuli inak. Dieťatko som si priala porodiť v prítmí, zachytiť a prikryť do mojich prikrývok a nech ide hneď na bruško, toto sa síce nedialo, ale napodiv to nevnímam nejako zle, svetlo nebolo príliš silné a Adelku som hneď potom, čo ju 1x odsali dostala na bruško prikrytú, tak sme ju chránili pred svetlom. Mimochodom, prikrývky sme ani nevybalili, vlastne nič sme nevybalili, nebolo kedy :-). Adelka bola veľmi pokojná, teda, aspoň na mňa tak pôsobila. Čo sa týka oxytocínu, tak aspoň toto vnímam veľmi pozitívne, že mi ho dali až v III. pôrodnej dobe, kedy sa vlastne dáva rutinne kvôli možnému silnému krvácaniu.
Trochu ma zarazila poznámka od ženskej sestry (už po narodení bublinky), že či som chodila na predpôrodný kurz :-) a že či neviem, že druhé dieťa ide rýchlejšie ako prvé :-). No, čo som jej na to mala povedať? Že viem možno o pôrodoch viac ako ona? Aj som mala chuť si to s ňou neskôr vydebatovať, ale som sa nakoniec na to vykašľala, nechala som si energiu pre seba a dieťatko.
Že pôrod príde tak rýchlo som nečakala ani vo sne, v knižke „Partner u porodu“ (vrelo doporučujem) som stránky o príliš rýchlom pôrode preskočila, že však načo to budem čítať, mne sa to nemôže stať :-) (zvlášť, keď prvý pôrod trval asi 18 hodín)...
Veľmi pozitívne na mňa zapôsobilo to, že si ma detská Mudr. Višňovská pamätala spred troch rokov, keď sme rodili v Štiavnici Maťka a že vraj „Ale vtedy ste mali iný účes!“ :-) (to som tu už niekde spomínala, že vtedy prišla k nám na izbu a rozprávali sme sa asi 3 hodinky o mojom pôrodnom pláne a veciach okolo pôrodu...). Aj starostlivosť detských aj ženských sestier vnímam celkom pozitívne, hoci by sa teplota a tlak dal omerať aj neskôr ako o šiestej ráno :-) ... ale to je asi tým, že oni museli všetko stihnúť čím skôr doobeda, pretože od ôsmej im už chodili ďalšie budúce mamičky na poradne, na monitor...
Adelku som si kúpala sama na izbe v kýbliku, ráno som len s ňou absolvovala vizitu, kde ju pozreli a dala som si ju odvážiť (lebo inak vážili pred kúpaním). Novinkou pre mňa bolo, že im počas pobytu v pôrodnici skúšali očný reflex a ušká, či počujú... to pred tými troma rokmi nebolo. Na štvrtý deň jej zobrali z palčeka na nožičke krv, urobili sono hlavičky a bruška, očkovanie proti TBC som odmietla a mohli sme ísť KONEČNE DOMOV!



Adelka pripravená na cestu domov




Ďakujem mojim najbližším „súputníčkam“ Zuzke (Motuzik) a Andrejke (Adenka) za „spoluzdieľanie osudov“ počas celého tehotenstva, Patrikovi za cenné rady a postrehy a za seminár, ktorý som mohla spolu s ním a jeho zverencami absolvovať ako „vzorka“ :-).

Patrik, vďaka ti aj za to, že si vždy nájdeš čas pre nás, maminy a budúce maminy, či už formou telefonátu alebo prednáškou v materskom centre a svojimi cennými radami dodávaš žienkam istotu a objasňuješ mnohé nepoznané... Všetky hovoria, že stretnutie s tebou je pre nich veľmi obohacujúce!

Ďakujem všetkým, ktorí mi dodávali na diaľku energiu, ktorí na mňa mysleli počas posledných dní, kedy som sa už nevedela dočkať pôrodu a utešovali ma slovami „Neboj, však raz to príde“ :-), ďakujem za všetky krásne sms-ky a telefonáty, ktoré dorazili do pôrodnice a ktoré mi priniesli mnoho radosti.

PS: tretie rodím určite doma! :-)