Zaregistrujte sa ešte dnes a využívajte výhody registrovaného užívateľa. Niečo o výhodách tu...

Kluby na stránke dávajú možnosť zdieľať informácie s rôznymi skupinami užívateľov. Do klubov sa presuniete kliknutím tu...

druhý pôeod po prvom cisárskom reze

Dobrý deň, 20mesiacov po mojom prvom pôrode cisárskym rezom sa nám narodí druhé mimi. Chcela by som rodiť... čítaj diskusiu...

Miniblog

Pripravili sme pre vás ďalšie nové rozšírenie - miniblogy. Miniblog si môžete písať zo svojho profile -... čítaj diskusiu...

423

Autor: Alexandra

Pred pár mesiacmi som cítila značnú nervozitu ohľadne narodenia môjho druhého dieťaťa. Popri prezeraní množstva stránok pre mamičky som narazila na slovné spojenie „týždeň úcty k pôrodu“ a s tým spojený odkaz na túto stránku /www.predporodnapriprava.sk/ a zapojila som sa do diskusného fóra – môj príspeok mal názov : som nervózna.
V akej spoločnosti to žijeme, keď ľudí treba vyzývať, aby si vážili niečo tak normálne a prirodzené ako narodenie nového človeka? Všetko, čo som si tu prečítala
na mňa to zapôsobilo asi tak, že som si uvedomila, že keď chcem porodiť „s úctou“, musím ju cítiť predovšetkým ja, nielen čakať, že sa čosi stane so všetkými okolo len preto, že ja idem mať dieťa. To je tá dôležitá myšlienka, ktorá mi pomohla zrealizovať svoje predstavy - JA idem rodiť, a JA sa postarám, aby to bolo tak, ako to vyhovuje mne.
Vychádzajúc zo skúseností z prvého pôrodu, som si napísala pôrodný plán, aby som svoje predstavy mohla dať prečítať lekárom a dokázali sme sa dohodnúť na postupe, ktorý akceptujú obe strany. Spísala som tam všetko, čo mi prekážalo pri prvom pôrode, aj keď na svoju najväčšiu chybu som prišla až po pôrode.
Ktorá to bola prezradím až na konci.

Tu je môj pôrodný plán:

Dobrý deň,
mala by som záujem o pôrod vo Vašej pôrodnici. Mám 30 rokov, čakám svoje druhé dieťa, termín pôrodu je stanovený na 17.6.2008. Prvé dieťa som porodila v júli 2003, v NsP Topoľčany vo vode, druhý raz by som to chcela vyskúšať na suchu, a keďže na Vašu pôrodnicu čítam veľmi pozitívne komentáre, aj podľa Vašej stránky vyzerá ako príjemné prostredie, rozhodla som sa Vás osloviť.
Sformulovala som svoje predstavy o pôrode do tzv. pôrodného plánu, a chcem sa informovať, či je možné ich realizovať vo Vašej pôrodnici.

1. Chcela by som rodiť prirodzene, bez použitia liekov alebo iných metód, ktoré by ovplyvňovali fyziologický priebeh pôrodu. Samozrejme, v prípade komplikácií sa spolieham na Vašu odbornú pomoc, ale chcela by som byť informovaná o všetkých zásahoch a podávaných liekoch ešte pred ich použitím spolu s vysvetlením dôvodov ich použitia.
2. Nie som proti klystíru a oholeniu ochlpenia, ak tieto úkony považujete vo Vašej pôrodnici za nevyhnutné. Prinesiem si vlastnú jednorázovú žiletku.
3. Neželám si umelo vyvolávať ani urýchľovať pôrod pokiaľ by to nebolo nutné z dôvodu ohrozenia mňa alebo môjho dieťaťa.
4. Počas prvej doby pôrodnej by som chcela mať čo najväčšie súkromie, najlepšie v samostatnej izbe a chcela by som mať možnosť sa voľne pohybovať, prípadne použiť fit-loptu a pod. Želám si nevyšetrovať počas trvania kontrakcie, zvlášť osobitne som proti strkaniu prstov do krčka maternice, čo som pri prvom pôrode pociťovala ako veľmi nepríjemné.
5. Počas druhej doby pôrodnej by som si rada zvolila sama čo najoptimálnejšiu polohu, ale budem rada ak ma poinformujete o možnostiach , ktoré Vaša pôrodnica ponúka.
6. Som proti preventívnemu vykonaniu epiziotómie, nebola mi urobená ani pri prvom pôrode. Prípadné pôrodné poranenia by som si želala zašívať s použitím lokálnej anestézie a šicím materiálom, ktorý sa nevyberá.
7. Chcela by som mať dieťa priložené k prsníku čo najskôr po narodení, ale neprekáža mi, ak predtým vykonajú prvé vyšetrenia a váženie, pokiaľ to nebude trvať príliš dlho. /t.j. max 5-10 minút/
8. Chcela by som vykonať odber pupočníkovej krvi, donesiem si zmluvu so spoločnosťou CEPTRA.
9. Počas popôrodnej hospitalizácie by som chcela bývať v tzv. nadštandardnej izbe /s vlastným WC a kúpeľňou/, kde by som rada prijímala návštevy neobmedzene. Samozrejme si želám mať dieťa 24 hodín pri sebe na izbe, s možnosťou požiadať zdravotnícky personál o pomoc v prípade potreby.
10. Neželám si, aby moje dieťa bolo kŕmené z fľaše, alebo mu bol daný cumlík.
11. Chcela by som byť vopred informovaná o vyšetreniach a liečebných procedúrach, ktoré moje dieťa absolvuje, najmä v prípade závažných zdravotných komplikácii dieťaťa.

? Koľko dní trvá hospitalizácia po pôrode?
?Môžem používať vlastnú nočnú košeľu?
?Zakazujete rodičke počas pôrodu jesť a piť?
?Čo si treba priniesť do pôrodnice?
?Ktoré lieky a kedy aplikujete paušálne počas pôrodu a hospitalizácie?

No a teraz k veci – môj prvý pokus o prirodzený pôrod bol v roku 2003. Aby som bola úprimná, vtedy som o slove prirodzený ani neuvažovala, nevedela som si veľmi predstaviť, čo ma čaká, chcela som to jednoducho hlavne prežiť v zdraví – fyzickom aj psychickom. Dnes si uvedomujem, že môj hlavný problém bol v tom, že som bola „mladá a sprostá“, že som sa bála hlavne sama o seba a na moje dieťa som myslela dosť málo.
Najväčšiu hrôzu som pociťovala pri predstave, že niekto vezme nožnice a zastrihne mi do značne citlivého miesta na mojom tele..., brrr..., a pre tento panický strach som sa rozhodla ísť rodiť 150km od domova do Topoľčanov, kde sa miestna pôrodnica veľmi zviditeľňovala v tom čase v rôznych časopisoch s pôrodom do vody. Ja som úplne naivne predpokladala, že predsa keď budem ponorená vo vode, tak sa nástrih nebude dať realizovať.
Dohodla som sa teda majlom, telefonicky a nakoniec aj osobne s p. primárom Čaradským, ktorému na tomto mieste ďakujem za ochotu, preniesla som sa cez značnú nevôľu môjho gynekológa /...čo to vymýšľate?/ aj jeho sestričky „obdarenej extra dávkou empatie“ /...a to ako chcete tam ísť...?./ a tiež som prehltla, keď mi pán primár z Topoľčanov v telefonickom rozhovore tesne pred termínom pôrodu oznámil, že odteraz sa za pôrod do vody už platí päť tisíc korún.... . Dohodli sme sa, že prídem, keď on bude mať čas, bolo to dva dni pred mojim termínom,.... došla som, a odovzdala som sa do rúk osudu, teda do jeho rúk..., nič som neriešila, nič som nenamietala. Dal mi liek s názvom Prostín, sú to prostaglandíny, čo sa aplikujú priamo do krčku maternice a vyvolajú pôrod, medzitým som absolvovala „prípravu“, ako to oni poeticky nazývali, spočívala v oholení /to sa ma ale opýtali, či chcem/ a v klystíre /...to musíte, keď idete do vody/, ale sestričky sa správali veľmi slušne a profesionálne. Okrem toho mi natočili ctg – ležala som tam asi 10 min, kým sestrička vypisovala príjem. Potom som už trávila čas s manželom v miestnosti vedľa tej vane, a nik nás nevyrušoval. Kontrakcie začali byť pomaly drastickejšie a ja zúrivejšia, ale trvalo to celé od príchodu do nemocnice po narodenie syna asi tak 5 hodín. Občas mi prišla sestrička priložiť na brucho ten prístroj aby počula srdiečko, ale už ma na ctg nepripínali, ani nenútili ležať. Jediné nepríjemnosti mi spôsoboval pán primár, keď sa prišiel na mňa pozrieť. Pôsobil dojmom, že má naponáhlo, a pri vyšetrovaní /...idem vás pozrieť/ mi dosť drasticky tlačil prsty do krčku, asi aby sa rýchlejšie otváral a potom mi prepichol plodovú vodu bez akéhokoľvek upozornenia. Nie že by to bolelo, ale zľakla som sa, čo sa to deje. Neskôr ma už nevyšetroval, len sa pýtal, či cítim, že sa mi chce tlačiť. Nuž a keďže som to napriek svojej neskúsenosti dosť naliehavo cítila, tak mi povolil vliezť do vane s teplou vodou, kde sa mi pauzy medzi kontrakciami trocha akoby predlžili, a mala som dosť sily tlačiť, takže po dvoch či troch kontrakciách bol syn vonku. Aby som to vykreslila realisticky, napriek „blahodárnemu pôsobeniu teplej vody, ma to bolelo ako sviňa“, a okrem toho mi vadil komentár pána primára, že mám energiu venovať tlačeniu s nie kriku. A manželovi hovoril, aby strihal pupočnú šnúru a nie jeho rukavice ....No čo mu budem vyčítať – pracovná doba do tretej a syn sa mi narodil až 15 05....., Pozitívne bolo, že mi ho dali hneď do rúk, ja som však bola dosť v šoku a pamätám si jedine jeho fialové nožičky..., vôbec si nepamätám ako som z tej vane vyliezla na stôl, asi sa mi popri tom tlačení nedokrvil mozog. Tam som sa ešte na chvíľu zľakla, čo sa to zase deje – to bola placenta, potom primár odoberal pupočníkovú krv a vrčal pri tom na sestričku dosť mrzko. A potom som skoro ušla, keď mi zašíval „drobnú trhlinku na dva stehy“, našťastie chvalabohu nebol fanúšikom epiziotómie...., ale ani s mezokaínom sa zrejme nekamarátil, lebo som to zašívanie cítila. /Keď mi potom asi o dva roky neskôr na chirurgii vyrezávali znamienko som pochopila, že zašívanie vôbec nemusím cítiť, hm, nuž dovtedy mi totiž nič nikdy nezašívali, až po pôrode.../.Tak som bola v tom momente značne zdecimovaná, lebo toľko fyzickej bolesti naraz som dovtedy nezažila – no mladá, sprostá a neskúsená. Syna mi po zašití priložili k prsníku a potom položili vedľa, pozeral sa na mňa, bol krásny, ale bola som taaak zahľadená do seba a vlastnej traumy, že som ho moc nevnímala. Pomaly som sa ale začala cítiť zase dobre, dokonca euforicky, že som to zvládla, som sa čudovala, prečo ma chcú viezť na izbu ako mŕtvolu na vozíku, chcela som ísť pešo. Ten pocit, že zrazu nič tak akútne nebolí bol super. Síce som si pekných pár týždňov nemohla sadnúť a o sexe som dlhodobo vôbec nehovorila, a to boli len mizerné dva stehy, ale tak čudne mi to tam zošil, že to mám dodnes mrzké. /Nevadí, neživím sa ako herečka.../
Hospitalizovaná som bola 4 dni, za ktoré som sa psychicky úplne zložila, mala som teplotu, úplne tvrdé prsia, netušila som, čo s nimi, síce sa mi snažili sestričky pomôcť, ale oni si nevedia predstaviť, že niekto v živote nekojil a v živote nemanipuloval s novorodencom, čiže aj tie ich možno dobre mienené snahy som vnímala ako kritiku mojej neschopnosti, ako to len človek v depresii vnímať môže, že áno...Po návrate domov sa všetko ešte zhoršilo, nebudem to opisovať, len spomeniem, že približne dva roky som nespala dlhšie ako 3 hodiny, syn bol nervózny, urevaný a neschopný zaspať, ja psychicky na dne, schudla som na 50kg, vypadávali mi vlasy a rozhádala som sa s mužom a všetkými....Napriek tomu som to prežila, čo ma nezabilo, ma posilnilo, syn je dodnes divoký a hlučný, ale našli sme si k sebe cestu, aj keď neskoro ale pochopila som, že mu chýba moja láska. ktorú som bohužiaľ nedokázala cítiť, a nevedela som mu ju dať, keď to potreboval, dodnes sa za to hanbím, a robím všetko preto, aby sme spolu ten citový deficit dobehli.
Po synových 4 narodeninách, keď sme mali za sebou už rok v škôlke. síce plný chorôb, ale predsa len mi nevisel 24 hodín na krku a dokázala som opäť nájsť samú seba, som pocítila strašnú túžbu mať dieťa. Až ma to šokovalo, ale akoby ma oslovilo dieťa, ktoré sa chce narodiť a potrebuje na to mňa. Keď som dostala menštruáciu úplne som sa cítila smutná, že som mu nedala šancu, tak som mu ju teda nasledujúci mesiac dala. A ono ku mne prišlo, a pocítila som také šťastie ako nikdy predtým. Absolútne som to nechápala, ale bolo to tak. Pri počatí syna som do toho šla s myšlienkou, že som už vydatá, mám dosť rokov, tak to skúsim...., a nič viac, teraz to bolo úplne iné. To deťátko so mnou komunikovalo a tentoraz som bola schopná ho počúvať. Celé tehotenstvo som sa cítila šťastná, dokonca aj nevoľnosti, anémiu a neskôr popraskané žily a podobné radosti som vnímala tak , akože to patrí k tomu, a to pri prvom tehotenstve som bola hotová z toho, ako už nikdy nebudem štíhla a pekná..../zjavne som sa posunula od mladej a sprostej k trocha dospelejšej žene/
Na pôrod som sa chystala do Banskej Štiavnice, tentoraz s odhodlaním opísaným v pôrodnom pláne a jasne rozhodnutá, čo chcem. Nakoniec som síce rodila doma /to bohužiaľ znamená len v pôrodnici v mieste bydliska, nie doma v spálni.../, ale v BŠ som sa bola pozrieť a bola som nadšená prístupom pána primára Špilu aj prostredím, jediné čo mi vadilo boli spoločné WC a sprchy na chodbe. Ale neísť tam rodiť som sa rozhodla, lebo sa mi nechcelo cestovať tam každý týždeň od 36. týždňa na kontrolu, a potom chcela som prirodzený začiatok pôrodu, a to mohlo trvať aj týždeň - dva, čo by som tam strávila, a nechcela som aby bol syn tak dlho bezo mňa. Navyše som našla lekárku, ktorá si ochotne prečítala môj pôrodný plán aj v miestnej pôrodnici. Na tomto mieste ďakujem pani doktorke Čigášovej z ÚVN SNP v Ružomberku za ochotu, trpezlivosť so mnou a nezasahovanie. Moje bábetko, tento raz dcéra, si dávalo dosť načas. Podľa mňa sa síce celý proces toho „prirodzeného pôrodu“ začal už na konci 33. týždňa, kedy som po dlhšej ceste autom /horský prechod Čertovica – kto videl aká je tam cesta tak pochopí.../ pocítila, že sa moje bábetko otočilo hlavou dole a začalo tlačiť na krčok. V nasledujúcej poradni mi doktor povedal, že sa už otváram, ale do termínu to isto vydrží, takže to nebude problém, vzhľadom na týždeň tehotnosti. Od vtedy som z času na čas pociťovala kontrakcie, nie bolestivé len tvrdnutie bruška, asi tak 5 krát za deň, občas viacej, a občas dokonca aj bolestivé až som sa bála, že už je to tu. Ale vždy som večer zaspala a ráno zase nič, kontrakcie sa objavili hlavne po fyzickej námahe, keď som chodila. No a takto som bola otvorená „na špičku prsta“ pár týždňov a napriek mojím pocitom sa nález na krčku podľa doktora vôbec nemenil. A ani v poradni v týždeň termínu pôrod nebol iný. A ani na ctg neboli kontrakcie, ako naschvál, vtedy práve neboli, lebo som hodinu predtým presedela v čakárni a potom som ležala, tak bol kľud. Tak som prečkala aj termín pôrodu, a to už som sa vôbec nešetrila a doslova som behala po schodoch....
V poslednej poradni, deň po termíne doktor na moje veľké potešenie konštatoval, že som otvorená na 3cm, tak som radostne bežala od neho domov, a každú drobnú bolesť som doslova vítala. /To som čítala na tejto stránke, že žena má vítať bolesť, ktorá pomôže dieťaťu sa narodil..., a fakt to funguje, rozhodne aspoň v tom zmysle, že keď sa z bolesti teším, tak sa nestíham kvôli nej trápiť J / Rozmýšľala som, čo budem robiť, ak mi odtečie voda niekde v meste, ale dáko som to neriešila, hlavne som sa tešila, že sa konečne uvidím s mojím bábetkom, a tiež sa zbavím mojej značnej nadváhy a opuchnutých nôh.
Na druhý deň som bola dohodnutá s doktorkou v nemocnici, že sa prídem ukázať, no mala som obavy, aby som ju nemusela budiť ešte v noci. Ale do rána sa nič nestalo, a ešte na obed som v robote zapájala ku počítaču nové čudo, čo sľubovalo, že vie aj tlačiť aj kopírovať aj skenovať aj posielať faxy... /samozrejme že som na MD, ale podnikateľ nemá nikdy voľno, nakoľko zamestnáva sám seba/. Poslala som potom mamu po syna do škôlky, pre istotu, aby som neporodila v škôlke, aj keď ráno som ho tam ešte zaviedla ja. Kontrakcie som cítila stále len občas a stále neboli také hnusné, ako som si ich pamätala z prvého pôrodu. Nebránili mi normálne fungovať. Až neskôr som sa dozvedela, že prirodzené kontrakcie nemusia byť také bolestivé, ako umelo vyvolané. Keď prišiel manžel z roboty, tak sme sa teda vybrali do pôrodnice, zatiaľ nezáväzne, bez tašky, cestou sme stretli mamu so synom ako idú zo škôlky, tak som mu ešte stihla povedať, že idem po bábetko, a že ma má prísť zajtra pozrieť. Pani doktorka v nemocnici konštatovala, že sú to už dobré 4cm, tak som súhlasila, že mi môže prepichnúť vodu, že už domov nejdem. To bolo okolo 4 hod. poobede. Potom ma tam opäť trápili sestričky, čo chceli naraz natáčať ctg, merať mi teplotu aj tlak a brať krv – z tej istej ruky /fakt mi to prišlo vtipné/, a vypisovali dlhosiahlo príjem. Manžel sa zatiaľ vrátil domov po moje veci. Keď som sa prezliekla – trvala som na vlastnej košeli, aj napriek horekovaniu sestričiek, že si ju zničím /neviem prečo, nič sa jej nestalo – jedinú krv mala trocha na rukáve, neviem odkiaľ/, potom som pristúpila na oholenie – vlastnou žiletkou /čítala som na nete, že z erárnej môžem dostať hiv, preto tá paranoja, ale nik nenamietal/. Potom mi doktorka prepichla tú vodu, tentoraz to vôbec nebolelo, ani som sa nezľakla, lebo som bola pripravená, že to ide urobiť a hlavne – bolo to na základe môjho rozhodnutia. No a potom som tam pobiehala, bola som aj v sprche a medzitým som zistila, že okrem mňa tam pobiehajú ďalšie dve ďalšie rodičky...., no ľudí ako na stanici...., a síce sú tam tri pôrodné kreslá – inak veľmi moderné a tie veci o ktoré si rodička opiera nohy sú vymyslené dosť rozumne, aby sa mohla zaprieť a nemala nohy vo vzduchu, ale zároveň sa lekár nemusí plaziť po zemi, ja to pokladám za rozumný kompromis. Sú odfotené na stránke pôrodnice – robím reklamu, http://www.uvn.sk/main.php?id=44&foto=OK teda sú tam tri kreslá, ale prakticky v jednej miestnosti, oddeľujú ich len paravánmi, takže občas som videla, čo som nemusela a počula, čo som nechcela..., ale v mojom veku už nie som až taká hamblivka, že by som ťažko niesla, že ma polonahú sleduje viacej ľudí, a hlavne v stave toho pôrodného nadšenia mi to bolo fuk. Väčšinu pôrodu som strávila na lopte, alebo pobiehala okolo toho kresla, a s manželom sme študovali návod na jeho použitie, bola tam taká baba odfotená, v akým polohách na ňom možno rodiť, celkom sme sa na tom bavili, stále som mala skvelú náladu, občas som predychávala už trocha silnejšie kontrakcie. Nepríjemne som sa cítila len keď ma sestrička donútila ležať na chrbte kvôli ctg, dosť dlho, lebo na boku to nechcelo snímať, a inak mi bolo oveľa lepšie keď som chodila. Jeden raz ma doktorka prišla vyšetriť – „dobrých sedem“ , povedala. Medzitým jedna z kolegýň už stihla porodiť. A ja som konštatovala, že sa začínam voľáko mizerne cítiť, aj keď tentoraz to nebolo tak naliehavý pocit ako pri prvom pôrode. Tak hovorím mužovi, zožeň hádam tú doktorku, nech sa pozrie. Podľa pokynov sestričky som sa zložila na kreslo, chcela mi zase pripnúť na brucho to ctg, čo som dosť zlostne odmietla, vplyvom bolestí, ktoré som okamžite v polohe ležmo začala pociťovať horšie, asi som to fakt povedala dosť zlostne, lebo sestrička to len smutno vzdala so slovami – ale dobre by bolo, ale to už som nasledovala okrem svojho pocitu slová doktorky – no tak skúste potlačiť, na čo bábetku vyšla hlavička tak do polovice von a ostala mi tam trčať najväčším priemerom v najužšom mieste,...no zverská bolesť, a ďalšia kontrakcia neprichádzala dosť dlho, adekvátne situácii som vrieskala, čo si len nejasne spomínam, ale nikto to nekomentoval, akurát sa ma pýtali, či mi môžu čosi pichnúť do žily na ruke, na čo som zúfalo prikývla a potom už prišla taká kontrakcia, že som ani nemusela tlačiť, a akurát, keď som si v tom mozgu ovládanom panikou sformulovala myšlienku, že už by som mohla prestať ziapať a mohla začať tlačiť, tak pani doktorka povedala – už je von a je to naozaj dievča. To bolo pol ôsmej večer. A potom už mi zase bolo fajn, ako vyšla placenta veľmi netuším, nepamätám si opäť detaily – vôbec neviem kedy mi kto napísal na stehno číslo – to som v šoku, že čo to tam mám zistila až druhý deň. Tentoraz mi dieťa hneď nedali, odobrali pup. krv, potom som prežila zašívanie – opäť dva stehy, tentoraz na druhej strane, ale doktorka so mnou pri tom komunikovala – vravela doslova – teraz vám pichnem mezokain a teraz vám to zašijem a také veci, síce to tiež bolelo dosť, ale vedela som, čo robí, nebála som sa ako prvý raz, kedy primár nepovedal ani slovo. Ešte mi povedala, že mi to vypadne samo, tie stehy, až som bola príjemne prekvapená ako si pamätá na moje požiadavky z pôr. plánu. Potom mi doniesli dieťatko už zabalené a snažila som sa mu dať mliečko, ale moc nemalo záujem, ani mi ho dlho nenechali, lebo je tu zvyk dať každé bábo na 2 hod do inkubátora a postupne mu znižovať teplotu, vraj aby si zvyklo, ale táto nemocnica aspoň netvrdí, že je baby friendly, A teraz príde tá moja najväčšia chyba, ktorú som zvládla napraviť – po prevoze do izby som si pýtala svoje dieťa doniesť, protesty sestričiek boli veľmi mierne – vraj si mám oddýchnuť a vyspať sa, ale doniesli ho. A celú noc to bábetko ležalo pri mne a skúšalo sa prisať . Až mi je zle, keď si pomyslím, čo celú prvú noc na tomto svete robil môj starší syn, aj keď sa narodil v BFH bol až do ráno bez mamy a ja som celú noc nevedela zaspať, ale bola som natoľko mladá a blbá, že som netušila prečo, vôbec mi nenapadlo, že si ho mám pýtať, ale ani sa ma nik neopýtal, či ho náhodou nechcem. Tu sa ma zase pár krát v noci prišla sestrička opýtať, či mi ju nemá vziať, čo som slušne a s úsmevom odmietla a odmietala celý zvyšok pobytu v nemocnici, vzali mi ju za tých 5 dní len raz na očkovanie tbc asi na 5 minút. Tak som rovnako celú noc nespala, ale striedavo kojila a behala na záchod /vďaka za tú nadštandardnú izbu, aj keď netuším prečo sa normálne hygienické podmienky nepovažujú za štandardné/, keďže som značne krvácala. Ale vôbec mi to nevadilo, bola som ráno spokojná a pospala som si cez deň keď náhodou malá spala tiež a nechcela práve papať, /zase dík za tú izbu, lebo som tam bola sama a nikto ma nerušil, ani ja nikoho/, mohla som spať kedy som chcela..., okrem čudesných zvykov merať teplotu ráno o pol piatej....