Plačem nad stavom detského ihriska

Bývame v širšom centre Martina a už dlhšiu dobu sa pozastavujem nad žalostným stavom detských ihrísk v našom... čítaj diskusiu...

druhý pôeod po prvom cisárskom reze

Dobrý deň, 20mesiacov po mojom prvom pôrode cisárskym rezom sa nám narodí druhé mimi. Chcela by som rodiť... čítaj diskusiu...
V časti Zaujímavé odkazy nájdete stránky, ktoré sme pre vás našli na internete.

Obraz tehotnej ženy v mediálnom prostredí

Alexandra Kešeľová vypracovala diplomovú prácu na tému "Obraz tehotnej ženy v mediálnom prostredí". Info k dotazníku k diplomovke sme zverejnili tu...

Alexandrin pôrodný príbeh tu...

Citujem z diplomovky:
"Podľa Neumanna prírodná žena rodila ľahko - často sama v odľahlejšom okolí obydlia, najradšej pri tečúcej vode, v ktorej sa s dieťatkom po pôrode umyla. „U prírodných národov sa však stretávame aj s opačným javom, s verejným pôrodom. To je známe o Kamčadalkách, u Kara-Batakov na Sumatre, na ostrovoch Aaru, Keei, v bývalej Holandskej Indii, v Guineii a v niektorých kmeňoch juhoamerických Indiánov.“
Výnimočne sa tehotenstvo pokladalo za tabu. „Na Novom Zélande pokladali už tehotnú ženu za tabu, nesmela sa stýkať s inými ľuďmi a poslali ju pod chatrný prístrešok z konárov a lístia, ktorý ju sotva uchránili pred dažďom, vetrom a slnečnou páľavou.“

Ťažký pôrod bol často pripisovaný zlým silám. „Indiáni Papago sa nazdávajú, že dieťa je tým horšej mysle, čím ťažší je pôrod. V takom prípade je preto lepšie pre celý kmeň, ak zomrie matka i dieťa, než keby na škodu ľudu prišlo takéto dieťa na svet. V Ugande deti, ktoré sa narodia nôžkami napred usmrtia a pochovajú na križovatke ako čarodejnice. Vraj by sa stali príčinou smrti rodičov, keby ostali nažive.“

V stredoveku pôrodné babice začali využívať nových radcov - lekárov. Ženy rodili v Egypte, v Grécku, na Cypre a v Mexiku prevažne na pôrodných stoličkách. Nakoniec lekári úplne vytlačili pôrodné babice z ich remesla a tie sa na niekoľko storočí stali len ich pomocnicami. Nastala doba mužského pôrodníctva.

V Československom štáte literatúra zobrazovala rodičky ako psychoprofilaktickou prípravou vytrénované a disciplinované ženy a pôrod ako jeden z najkrajších udalostí v ľudskom živote. Ženy sa snažili naučiť, že „pôrod nemusí byť bolestivý, že bolesť pri pôrode je zbytočná.“ Brožúrka Mudr. Rudolfa Slunského - Žena a porod z roku 1963 pokračuje v propagovaní psychoprofilaktickej prípravy poslušnej rodičky, ktorá k tomu, aby porodila, sa to potrebuje naučiť od muža. Prostredie v pôrodnici sa vníma ako časovaná bomba plná baktérií, a preto sa všetko musí podrobovať absolútnej sterilite. Brožúrka odhaľuje množstvo nezmyselností doby, napríklad to, že dieťa je matke po pôrode „ukázané“, ale matka ho nemôže pobozkať, lebo je potrebné dodržať sterilitu. Matka ostáva na pôrodnej sále opustená dve až tri hodiny a aj po tomto momente nie je v stálom kontakte s dieťaťom, na ktorom sa tiež robia všemožné vyšetrenia a pozorovania. Spomínaná práca Thomasa Vernyho a Johna Kellyho u nás predstavila rodiacu ženu ako osobu, ktorá keď mala pozitívne tehotenstvo a očakávania pôrodu, ho takým neskôr skutočne mala a takisto, keď jej nebolo hneď po pôrode odnesené dieťa, stala sa i bezhranične milujúcou matkou.

Na alarmujúci stav pôrodníctva prudko zareagoval aj francúzsky pôrodník Frederick Leboyer knihou Pôrod bez násilia. Básnickým štýlom napísaná výpoveď z pohľadu rodiaceho sa dieťaťa prepojená so žiaľom autora opodstatnene zaujala lekársku obec a z literatúry vznikla Leboyerova metóda, ktorú začali ponúkať pôrodnice ako jednu z viacerých pôrodných metód. 8 K tomu, aby nastala vlna humanizácie pôrodu, chýbala rovnako dôležitá výpoveď a to o rodiacej žene.
V roku 1995 je v publikácii s názvom Znovuzrozený porod francúzskeho pôrodníka, Michela Odenta, prvýkrát opísaná rodiaca žena modernej doby ako bytosť, ktorá prirodzene vie ako má rodiť a nepotrebuje sa to učiť, ale naopak, má sa odnaučiť to, čo sa naučila jej vedomá časť mysle. Všetko, čo potrebuje, je viera vo vlastné sily a sloboda (v prijímaní potravy a tekutín počas pôrodu, výberu partnera pri pôrode, pôrodnej polohy a kontakte s novorodeným dieťaťom). 9 Od vydania tejto knihy ubehlo štrnásť rokov a napriek Odentovej angažovanosti (niekoľkokrát navštívil Československo a neskôr Slovensko), nezmenilo sa takmer nič a najmä ani médiá neprejavili výrazný záujem tehotenstvu ako takému na Slovensku pomôcť. Práve naopak. V praktickej časti práce sa tým budeme intenzívne zaoberať. "

Viac v texte diplomovky...